Po kritike okupácie Československa z roku 1968 ho komunistický režim
vytlačil z koncertných sál a na oficiálnu scénu sa vrátil po roku 1989.
Od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov uplynie v stredu 21. decembra 90 rokov.
Ilja Zeljenka sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave. V gymnaziálnych
rokoch študoval súkromne u skladateľa Jána Zimmera a hudobného pedagóga
Rudolfa Macudzińského. Štúdium kompozície na Vysokej škole múzických
umení (VŠMU) u Jána Cikkera ukončil v roku 1956.
Päť rokov pôsobil ako dramaturg Slovenskej filharmónie. Neskôr odišiel
do Československého rozhlasu, kde pôsobil do roku 1968. Zo Zväzu
slovenských skladateľov ho vylúčili v roku 1973 a jeho tvorba sa
prestala objavovať na koncertných podujatiach.
November 1989 mu umožnil návrat na oficiálnu hudobnú scénu. Stal sa
predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného
festivalu Melos-Étos (1990-1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.
Ilja Zeljenka zložil opery Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy, deväť
symfónií, klavírne sonáty, sláčikové kvartetá, scénické pašie či
koncertné a komorné kompozície. K prelomovým skladateľovým dielam patria
2. klavírne kvinteto (1958) a kantáta Osvienčim (1960).
Významné miesto v jeho tvorbe zastupuje aj filmová hudba. K nej sa
dostal v roku 1956, keď ho oslovil dramaturg krátkeho filmu Slovenskej
filmovej tvorby Miroslav Horňák. Už jedna z jeho prvých prác pre
dokument Tu kráčajú tragédie (1957) režiséra Štefana Uhra, v ktorej
využil individuálne hudobné prostriedky, tzv. mestský folklór, poukázala
na výnimočnosť jeho prístupu k filmovej hudbe.
Zeljenkove novátorské postupy sa však najvýraznejšie prejavili v 60.
rokoch minulého storočia, keď pôsobil ako dramaturg v elektroakustickom
štúdiu Československého rozhlasu. Od roku 1957 až do vylúčenia zo Zväzu
slovenských skladateľov a zákazu činnosti skomponoval Zeljenka hudbu k
približne sto hraným a dokumentárnym filmom.
Zložil napríklad hudbu pre filmy Štefana Uhra Slnko v sieti (1962),
Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal
pušku (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973). S režisérom
Eduardom Grečnerom spolupracoval na filmoch Každý týždeň, sedem dní
(1964), Drak sa vracia (1967) a Pozemský nepokoj (1992).
Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia, medzi inými v roku 1980 Cenu Jána
Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná, v roku 2001 Cenu SOZA
za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica Slovaca. V
júni 2002 sa Ilja Zeljenka stal laureátom Ceny ministra kultúry.
Ilja Zeljenka, jeden z tých, ktorí na Slovensku kliesnili cestu
aktuálnym svetovým hudobným koncepciám, zomrel 13. júla 2007 v
Bratislave vo veku 74 rokov.
V roku 2018 mu prezident SR Andrej Kiska udelil in memoriam Rad Ľudovíta
Štúra I. za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry.